________________

"Každé dieťa je umelec. Problém je zostať umelcom, keď vyrastieme." (Pablo Picasso)
________________

[J] Čaro noci

3. prosince 2014 v 13:31 | Angela QuickBow |  Jednorázovky
~~~ Čaro noci ~~~

Autorka: Angela QuickBow
Druh: ostatné
Počet slov: 1772

Banner by Hiding-place

Anotácia:
Čas Vianoc by mal byť časom radosti. V jej prípade to však tak nebolo. Chcela byť sama, no v skutočnosti len potrebovala priateľa. A tak sa v túto čarovnú noc mnohé zmení.




Zima. Neskutočná zima, ktorá mnou prenikala až do špiku kostí. V noci býva chladnejšie ako vo dne. Ja som si to hneď hovorila. Lenže moja tvrdohlavosť sa znova prejavila, keď si povedala, že ten teplý kožuch vo výklade toho obchodu, čo mal také krásne svetielka rozvešané vo výklade, nemám ukradnúť. Moja lepšia časť - alebo to čo z nej zostalo - si povedala, že nebude kradnúť, lebo sa to nerobí. A navyše je to trestné.
Ale čo teraz? Bola som tu, v lese, ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Sem si chodia ľudia rezať ihličky na vianočné stromčeky. No teraz, na štedrý večer, sedia všetci doma pri kozube, rozbaľujú darčeky, smejú sa a sú šťastní, lebo môžu byť s rodinou. Nie, dnes sem veru nikto už nezavíta.
Aj ja som mohla byť teraz doma a popíjať čas so svojimi rodičmi a mladším bratom. No ja som si vybrala radšej toto. Áno, ušla som z domu. Nechcelo sa mi tráviť tieto sviatky, tváriť sa, že ma nič netrápi, že je všetko v pohode. Usmievať sa na nespočetné návštevy, ktoré k nám prichádzali každý rok alebo sme my chodievali k niekomu. Odpovedať na otázky, prikyvovať, hovoriť zdvorilostné frázy.
Nie, tohto som už jednoducho nebola schopná. Niekedy inokedy možno, no tento rok nie. Bolo toho veľa, čo sa mi lepilo na päty. Od smoly až po zlyhania všetkého druhu. Tento rok som sa naozaj nemohla tváriť, že sa nič nedeje.
Načo sú vlastne Vianoce? I tak som nikdy nedostala nič, čo som si priala. Podľa našich to boli iba zbytočnosti a oni za zbytočnosti nikdy nevyhadzujú peniaze.
Bolo naozaj lepšie, keď som si zbalila pár svojich vecí a odišla som. Nikomu chýbať nebudem a ja si na spoločnosti nepotrpím. Tu v lese sa budem cítiť rovnako dobre ako doma. Teda, aspoň som si to najskôr myslela. Potom som prišla na to, že je tu oveľa zimšie ako v meste medzi budovami a taktiež som si zabudla jedlo a pitie. Nemám teda nič, čo by som mohla vložiť do úst. To som teda dopadla. Hlúpa, hlúpa, hlúpa.
Šuchot. Rýchlo som sa otočila tým smerom. Čo to bolo? Určite len nejaké zviera. No pokiaľ to bolo zviera, mohol to byť vlk alebo iba zajac. I tak mi to naháňalo strach. "Je tam niekto?" zakričala som do vetra.
"To záleží od toho, akú odpoveď by si chcela počuť. Pokiaľ by si chcela počuť nie, tak tu nikto nie je. Ak chceš počuť áno, potom áno, som tu ja," ozvalo sa spoza jedného stromu.
Začala som mať strach. Kto to môže byť? A čo robí tu, kde by teraz nemal byť nikto? Možno ma prišiel zabiť. Alebo si jednoducho prišiel takto neskoro po stromček, napadlo mi. Ten hlas však znel aj tak moc mlado na to, aby to mohol byť otec nejakého dievčatka alebo chlapca. Bol to hlas nejakého chalana, ktorý určite nemal viac ako 18 rokov.
A čo, risknúť to môžem. Pokiaľ by ma chcel zabiť, neurobil by to predsa už dávno? napadlo mi.
"Tak dobre, vyjdi spoza toho stromu a ukáž sa mi. Chcem ťa vidieť," povedala som neistým hlasom. Ešte stále sa mi totiž triasli kolená.
Človek, ktorý vyšiel, sa vôbec nepodobal na niekoho, kto by býval v meste. Ani na nikoho, kto by mal peniaze na to, aby si zaplatil povolenie na vyrúbanie stromu. Dokonca nevyzeral ani ako človek, ktorý by mal nejaké peniaze. Zdalo sa, že jeho jediný majetok je to, čo má na sebe.
Bol to chlapec, mohol mať tak 16 rokov, asi ako ja. Spod tmavej mikiny mu vytŕčali skrehnuté ruky. Kapucňu na hlave mal už celkom premočenú od snehu a krátke vlasy gaštanovej farby pod ňou takisto. Na nohách mal staré rifle, ktoré už veľmi dávno vyšli z módy.
Napriek tomu bol celkom pekný. Veľké zvedavé oči, úzke pery a pekne tvarované lícne kosti. Nepatril síce medzi tých najkrajších, no ani medzi tých úplne škaredých. Taký priemer.
"Kto si? A ako to že si tu? Prišiel si si po vianočný stromček? Myslela som, že po tie sa chodí ešte pred Štedrým dňom, nie? Možno mám zlé informácie."
Pousmial sa. Mal pekný úsmev, no smutný. Presne taký, ako ja. "Nie, po vianočný stromček som si naozaj neprišiel. Ale je tu to jediné miesto na okolí, kde je vidieť na oblohu. A dnes sú krásne hviezdy. Prišiel som sem stráviť svoj Štedrý večer," odpovedal mi.
Nechápala som tomu. Bolo to tým, že som celý život strávila v meste? Nevedela som si vysvetliť, prečo by niekto chcel stráviť túto krásnu noc tu, na tomto otrasnom mieste. Mal ale batoh na chrbte. Určite si to pripravoval. A v tom batohu bude určite nejaké jedlo. Možno kapor, prinesený rovno z trúby. Alebo dobrý majonézový zemiakový šalát a k tomu dobrý vaječný koňak. Zopár saloniek a vianočných kolekcií. K tomu nejaký darček, zabalený v šušťavom modrom papieri, na ktorom boli prekrásne vianočné obrazce. Ten darček si potom, po večeri, tento chlapec rozbalí, a nájde tam to, po čom už dlho túžil. Napríklad auto na diaľkové ovládanie, nový Play Station, plechovku piva od otca, pretože už je z neho skoro muž. Nebudú tam žiadne ponožky ani šál, či dokonca rukavice.
Potriasla som hlavou. Nechala som sa uniesť svojimi predstavami. Tento chlapec možno ani nemal svoju rodinu a ja tu premýšľam o tom, že jeho rodičia sú milionári! Blbosť!
"To si sem prišiel iba preto? A prečo sám? Veď teraz by si mal sedieť doma s rodičmi a súrodencami, nie tu v takejto zime pozerať na hviezdy. Nechápem, čo je na nich také zaujímavé, že ti za to stálo prísť sem," povedala som a zvraštila noc. Nie, na niečo také som ja naozaj nebola.
Znova sa iba pousmial a sadol si na jeden z kmeňov. "Ty si tu tiež sama a zdá sa, že ti to nevadí, nemýlim sa?" Potom ukázal na kmeň vedľa toho jeho. "Poď si sadnúť, nechceš tu snáď stáť celú noc, alebo áno?"
Vlastne, nie, nechcela. Práve teraz by som vážne chcela byť niekde inde. Hocikde, len nie s týmto chalanom a práve tu.
No čo som mala robiť? Aj tak som nemala kam ísť. Sadla som si teda na bezpečnú vzdialenosť od neho. Zobrala som si do rúk sneh a prehŕňala si ho medzi prstami.
To trápne ticho, ktoré tu nastalo, prerušilo až otváranie zipsu. Zvedavo som zdvihla zrak od mojich rúk. Chcela som vedieť, čo má v tom batohu.
Vytiahol z neho chlieb, fľašu čistej vody a zápalky. Zarazila som sa. "Ty chceš akože rozložiť oheň? Si v pohode? Veď niečo podpáliš."
Akoby ma nepočul, začal zbierať vetvičky, ktoré našiel pod stromami. Zo zaujímavosti som zobrala jednu do ruky. Zostala som prekvapená, lebo bola takmer suchá. Nadvihla som obočie. Vyzeralo to, akoby to robil neustále, lebo ani nie za 5 minút nám horel neveľký oheň. Dokonca aj hrial!
"Ako si to dokázal? Chceš mi povedať, že... Ty... Žiješ tu v lese?"
Mlčky prikývol.
"Ako dlho?" neverila som tomu. To predsa nikto nemohol prežiť. A už vôbec nie chlapec, ktorý ani nebol starší odo mňa! Ak tu naozaj žije, potom je hlúpy. Musí to byť blázon. Nikto iný by tu predsa nikdy nežil, preletelo mi hlavou.
Vzdychol si. "Moji rodičia ma nechali v detskom domove pár mesiacov po tom, ako som sa narodil. V dvanástich som odtiaľ ušiel. Nestálo mi to za tie bitky a ponižovanie, čo som dostával. Zdalo sa to ako prijateľnejšia možnosť. Zo začiatku som iba kradol, neskôr som si zvykol jedlo odpracovať. Nikto ale nechcel ponúknuť nocľah chudákovi ako som ja. Preto cez deň pracujem u jedného pána, ktorý mi vždy na konci dňa dáva to, čo im zostalo z večere."
Sedela som tam s otvorenými ústami. Nemohla som tomu uveriť. Taký mladý a vie sa postarať sám o seba. Zarazila ma ešte jedna vec: "Koľko toho zostávalo z tej večere?" vyslovila som svoju myšlienku nahlas.
"Väčšinou nejaký krajec chleba, keď sa pošťastilo, tak aj kus mäsa. Toto," poťažkal chlieb v ruke, "to som dostal, lebo sú Vianoce. Nie všetci ľudia sú takí zlý, ako si myslíš," podotkol.
Začínala som tomu chápať. Dostal chlieb a vodu, viac než zvyčajne, no i tak ho nepozvali do domu ku stromčeku. A preto sem chodil každý rok, aby si založil oheň, spravil si vlastnú štedrovečernú večeru a potom si predstavoval, aké to je byť na Vianoce doma s rodinou, ktorú nikdy nemal.
Bolo mi ho ľúto. Nikdy nezažiť pravé Vianoce. Síce, toto možno boli pre neho tie pravé Vianoce. No aj tak, rodina je predsa len stále rodina a samota je stále len samota. Keď som si predstavila, ako som ja každý rok sedela pri stromčeku na kolenách a nadávala, že som nedostala to, čo som chcela, zatiaľ čo on tu sedel vonku v mraze a ďakoval, že má aj ten krajec chleba, začala som sa za seba hanbiť. Mala by som zo sebou niečo robiť, tým som si bola istá. Možno by som sa nemusela vrátiť domov. Mohla by som tu zostať s ním, odpracovať si jedlo a necítil by sa tak sám.
Prestaň myslieť na také veci! To by si predsa nemohla urobiť! Veď ho ani nepoznáš, hovorila druhá polka mojej mysle. A keby...
Z môjho premýšľania ma vytrhla až jeho otázka, ktorá ma načisto zaskočila. "Dáš si kúsok?"
Nerozhodne som sa pozerala na kus chleba, ktorý mi podával. On, čo sám má málo, mi chce darovať aj to, čo má, pritom o mne nič nevie a nemusel by nič robiť. Mohol by ma poslať preč a ja by som nemohla nič namietať.
"Dám si veľmi rada, ďakujem," povedala som napokon a zobrala si kúsok chleba. Bol výborný, ešte mäkký, akoby bol len teraz vybraný z pece. Odrazu som potrebovala povedať ešte jednu vec.
"Nechápem, ako som ťa tu stretla. Ani to, prečo som vlastne teraz tu a nie doma. Teraz viem, že by som si mala viac vážiť rodičov a súrodencov. Že Vianoce nie sú o darčekoch, ale o niečom úplne inom. Sú o tom vyjsť zo svojho uzavretého kruhu, vykročiť do neznáma a rozdávať seba. Svoj čas pre niekoho, kto to potrebuje, svoj úsmev pre niekoho, kto ho nemá. Sú o tom stretávať takých ľudí, ako si ty. Úplne neznámych. A dať im pocítiť, že sú v živote aj oni dôležití."
Sama som nevedela, kde sa to vo mne vzalo. Toľko slov som hádam nikdy naraz nepovedala. No bola som rada, lebo niečo sa vo mne pohlo a cítila som, že sa niečo zmenilo v mojom vnútri. Akoby som to už nebola ja, ale niekto úplne iný.
Usmial sa. "Si výnimočný človek. Máš úžasnú silu v sebe a ani o tom nevieš."

Napokon sme sa ponorili do ticha. A ja som mala pocit, že nás spája oveľa viac, ako tisíc slov.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Eliza Eliza | Web | 22. prosince 2014 v 11:02 | Reagovat

Zaujala jsi mě už bannerem, tak jsem se do toho dala a musím říct, fakt dobrá práce! Krásný konec, prostě hezky se to četlo, mělo to atmosféru a dokázalo to vyvolat nějaké emoce. Navíc tam byly moc hezké myšlenky, i když trošku smutné.

2 Bea Bea | Web | 11. srpna 2015 v 23:33 | Reagovat

Toto ma rozhodne zaujalo. Neviem, či to bolo tým názvom, alebo niečím iným, no rozhodne si táto krátka poviedka zaslúži jedno veľké: WOW! :-) Veľmi pekne napísané, pekný opis pocitov a aj samotný dej a k tomu taká pekná myšlienka ;-) Krása!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
_________________________
® Design by Gabriellka~