________________

"Každé dieťa je umelec. Problém je zostať umelcom, keď vyrastieme." (Pablo Picasso)
________________

[II.] Dve srdcia - kapitola prvá

8. ledna 2015 v 21:01 | Angela QuickBow |  Dve srdcia
Kapitola prvá


"Toľkokrát sa plameň sviece rozhorel. A toľkokrát aj dohorel."



"Obyvatelia Maythawnu! Býva zvykom, že sedem dní pred začiatkom osláv pozvem do môjho hradu jednu z rodín, ktoré si nemôžu dovoliť nachystať pre svoje deti viac než krajec chleba, aby som prejavil svoju dobrú vôľu. Ani tento rok tomu nebude inak. Ako iste viete, pred mnohými rokmi..." pokračoval šerif v histórií svojej rodiny. Bolo tomu každý rok. Všetci poddaní z okolitých dedín sa zhromaždili na nádvorí dúfajúc, že nevyberú svoje meno. Pretože kto vstúpil do toho hradu, ktorákoľvek z rodín, nikdy viac ich nikto nevidel. Nevrátili sa. Nikto nevie, čo sa s nimi stalo. A kto neprišiel na námestie v určenú hodinu, bol popravený na výstrahu.
Malé desaťročné dievčatko, možno až príliš odvážne na svoj vek stálo medzi svojimi rodičmi a na rukách držalo svojho malého päťmesačného bračeka. Vedelo, čo sa stane už o pár minút. Vedelo, že nechce odísť do studených chodieb hradu. A vedelo, že svojho bračeka neopustí.
Otec jej jemne stisol rameno. 'V bezpečí', preblesklo jej hlavou. Vychutnávala ten pocit, až kým sa k nej nesklonil a šeptom povedal: "Začína byť chladno. Na voze sme nechali prikrývku pre Liama. Dobehni po ňu, nech neprechladne." Povzbudivo sa usmial, dievča mu jeho úsmev váhavo opätovalo. Keby vtedy vedelo, že je to naposledy, čo sa na ňu jej otec usmial, vryla by si to do pamäti.
Teraz však iba prikývla a začala preliezať pomedzi ľudí k ich vozu, opatrne, aby nezobudila malého Liama. Obyčajná žiadosť. Požiadal ju o to už mnohokrát predtým. Kráčala bez čo i len malého náznaku strachu.
Prišla k vozu, okolo veľa ľudí nebolo. Opatrne položila Liama, vyškriabala sa na zadnú časť vozu, ešte stále bola veľmi malá, aby sa to nezaobišlo úplne bez námahy. Nachvíľu sa zastavila, uprela zrak ponad hlavy veľkého zástupu, až k šerifovi, ešte stále opakujúceho rovnaké slová, ako nakoniec každý rok. Pohľadom vyhľadala svojich rodičov, boli otočení chrbtom k nej. Aj jej staršia sestra stála pri nich, strnulo vystretá, neúspešne zakrývajúc strach a nervozitu. Ale boli tam. Boli. Tam.
Stiahla si kapucňu do tváre, naozaj začal fúkať studený vietor. Chvatne zobrala prikrývku, zabalila do nej brata... A zbystrila pozornosť.
'Nie. Mami. Tati. Nie. Vy nie.' Skamenela na mieste, brata kŕčovito zvierala v náručí, pohľad upretý dopredu. Neveriace oči, prepaľujúce šerifa. Musel sa pomýliť. Určite. Naozaj povedal '"rodina Midnight"'? Srdce prestalo biť.
Niekto ju schmatol za rukáv, stiahol z voza, vliekol preč. "Nie, mňa nie, mňa nie, prosím," šeptala. Mala pocit, že jej žiadny zvuk nevychádza z úst. Pohľad stále upretý 'tam'.
Ani netušila, ako sa dostala za bránu, pohľad - ten strašný pohľad - jej zmizol z dohľadu, ktosi si ju otočil tvárou k sebe, pevne chytil za plecia. 'Chlapec?' "Kto -" zakryl jej dlaňou ústa.
"Už. Ani. Slovo." Poobzeral sa okolo, potiahol ju ďalej za roh. "Potrebujeme sa dostať von z mesta. Všade ťa hľadajú, vedia, že mali tri deti. Musíš utiecť. Zoženiem ti koňa. Jazdiť vieš?" Nemo prikývla, neschopná slova." Dobre. Poďme. Potichu a hlavne rýchlo. Skôr, než zatvoria aj brány mesta." Chytil ju za ruku, vyrazil pomedzi domy.
Bežali pomedzi ulice mesta, poza domy, cez dvory. Občas zastavili, na pár sekúnd, aby skontrolovali, či za nimi nejdú vojaci. Na vydýchanie sa to však nestačilo. Preto keď dobehli k posledným domom, schátranejším, blízko pri bráne, dievča sa neudržalo na nohách. Vyčerpane sa zviezlo na zem, oprelo sa o stenu domu, zúfalo lapalo po dychu.
Ani si nevšimlo, kedy jej záchranca odišiel. Až po chvíli jej svitlo, že jej prikázal počkať ho tu, byť úplne potichu. On išiel nájsť nejakého koňa.
Skontrolovalo dieťa v náručí. Bolo zázrakom, že sa ešte nezobudilo. Šťastie, že mnohokrát vám práve tie najmenšie z vecí zachránia život. Nie, že by ste o to žiadali.
Takže rodičov aj sestru odviedli do hradu. Už ich nikdy neuvidí. Dievča premýšľalo, či je lepšie žiť, alebo zomrieť? A má vôbec desaťročné dievča s dieťaťom šancu na prežitie vo svete, kde ju všetci hľadajú, pretože neuposlúchla rozkaz?
Odpoveď bola prostá. Nemá.
Vydrží deň? dva? Týždeň? Nanajvýš. Ale koniec bude rovnaký. Iba zostane sama. Zomrie neskôr, ako jej rodičia. Oni aspoň budú spolu, aspoň v to dúfalo.
Potiahnutie za rameno, dievča sa preľaknuto postavilo na nohy. Bol to iba ten chlapec, v jednej ruke krásny hnedák, kde ho len našiel?
"Rýchlo, nasadaj, stráž tu čoskoro bude. Bež do lesa, nikde sa nezastavuj. Choď čo najďalej. Veľa šťastia." Pomohol jej vysadnúť na koňa, podal jej Liama, následne opraty.
"Ako sa voláš?" ozval sa slabý hlások, prosebné oči na neho pozerali z konského chrbta.
"Volám sa Aorel." A kôň odcválal bránou do neznámeho sveta. Chlapec sa stratil medzi domami.

"Aorel, hlavná brána je uzavretá!" zakričal ktosi z druhej strany nádvoria.
"Späť!" pridal sa ďalší hlas.
"Východná brána - najmenej tridsať šermiarov," pribehol niekto z vyššieho poschodia hradu.
"Čo západná?"
"Bez šance."
Hlasy sa prekrikovali zo všetkých strán, prerušované rinčaním zbraní a pokrikmi vojakov. Aorel si ich nevšímal. Tak blízko k nepozorovanému priaznivému výsledku tejto akcie. Boli tak blízko. A zlyhali. On zlyhal. Keby bol čo len o minútu rýchlejší, poplach by sa nespustil a oni by odišli z hradu tak isto, ako aj prišli.
Rýchlo potreboval vymyslieť nejaký plán, Všetky brány vypadli z plánu. Na zdvihnutie mreží bolo málo času a do ďalšieho boja sa zapájať nechcel. Stačila táto hradná hliadka. Cez hradnú kuchyňu to tiež nešlo. Priveľa nevinných ľudí.
Tento hrad mal však jednu veľkú výhodu - asi desať metrov po obvode hradieb viedol prieplav ústiaci o niekoľko stoviek metrov do mora. Dosť hlboký, aby skúsený plavec pád z takej výšky prežil aj po dopadnutí pod hladinu.
"Všetci na hradby, smer juhovýchod! Pohyb, pohyb!" zakričal Aorel, odrazil jedného vojaka a bežal dopredu. "Terence, lano, hneď!" natiahol ruku, aby ho zachytil.
Adrenalín stúpal. Vojaci za nimi, vojaci pred nimi. Na hradbách budú prakticky v pasci, ale budú sa musieť spoľahnúť na šikovnosť svojich mečov. Len nezabudnúť bežať. Odraziť útok, namotať lano, bežať. Skontrolovať ostatných a znova. Odraziť útok, namotať lano, bežať, skontrolovať ostatných. Odraziť útok, namotať lano, odraziť ďalší útok, bežať skontrolovať ostatných.
Ísť správnou cestou.
Nezablúdiť.
Na hradbách bolo chladno, studený vietor štípal oči. Tak to už na konci jesene býva. Aorel upevnil lano o výčnelok na hradbách a chvatne skontroloval situáciu. Dobre, to zvládnu.
Snáď.
A keď nie, tak sa zachráni aspoň pár ľudí.
"Rýchlo, lezte dole. Mark, isti pre istotu lano. Keď budú všetci dole, zlez aj ty."
"A čo bude s tebou?" všetky oči sa zahľadeli naňho.
Prvý vojak dorazil na hradby. V železnom brnení sa ledva držal na nohách, schody ho pripravili o dych. Počkal na ďalší pár nôh a vzápätí už vyrazil smerom k družine. Aorel sa pousmial. "Ja sa idem zabaviť," a vyrazil čelom k vojakom.

Krv divoko vrela v žilách, Aorel sa usmieval. Už dlho nemal príležitosť takto prevetrať svoj meč. Vietor zrážal z nôh, vďaka ľahkému odevu udržať rovnováhu nebol jeho problém.
Na hradbách už zostali iba štyria. Silný nárazový vietor, jeden z vojakov s výkrikom padal dole na nádvorie. Na Aorela teraz mierilo päť mečov, ďalší akurát vbehli do veže. Poslední dvaja ľudia zostávali na hradbách. "Rýchlejšie!" zakričal na nich Aorel, vietor mu kradol slová od úst, odnášal do neznáma.
Pomaly mu dochádzal dych, udržať sa na nohách bolo čoraz ťažšie. Mark začal zliezať po lane, poslední dvaja vojaci stáli pred Aorelom, s odhodlanými výrazmi sa na neho vrhli. Ďalšia prudká vlna. Jedného z vojakov to odhodilo dozadu, zrútil sa dole. Spolu s Aorelom.

Kosti v ramene zapraskali, bolesť mu na chvíľu zatemnila zrak. Aorel vykríkol. A stretol sa s víťazoslávnym výrazom druhého vojaka. Stál nad ním, v ruke držal meč, pripravený zasadiť svoj posledný úder.
Aorel zaťal zuby, prehltol výkrik, vytiahol sa rukou hore, druhou chytil vojaka za členok. Prudko potiahol k sebe dúfajúc, že mu šťastena bude tentokrát naklonená. Vojak sa zrútil dole, zúfalo sa snažiac zachytiť a niečoho. Natiahol sa po Aorelovi, chytil sa jeho členka. Aorel zavyl, zúrivo odkopol vojaka, s námahou sa vyškriabal na nohy. Pulzujúcu bolesť v ramene ignoroval. Dôležité boli dvere, v ktorých sa pár sekúnd na to objavilo ďalších niekoľko vojakov. Z druhej strany taktiež.
Bojovať ani utiecť nemohol. Lano bolo voľne zavesené na hradbách, z jeho priateľov nezostal hore nik. S námahou sa postavil, rozbehol sa priamo dopredu. Odrazil sa od kraja. Snáď nie som moc ďaleko, bola jeho posledná myšlienka. A skočil.

Vietor mu trhal šaty, schopnosť nadýchnuť sa bola zrejme mimo prevádzky. Je jednoduché letieť - ťažké je potom pristáť a nájsť v sebe odvahu znova vykročiť vpred.
Studená voda ponorila Aorela do svojho objatia. Teraz iba rýchlo nad hladinu. Pľúca mu išli vybuchnúť, ostré vlny ho neustále ponárali hlbšie, ešte hlbšie, nepustiť, zobrať navždy, budeš náš.

Na brehu stáli všetci. Jacq, Terence, Jill, July, Mark. Každý jeden z nich videl, ako Aorel skočil. A ako sa vodná hladina pod ním zavrela, vyrovnala, ukľudnila. Ako keby hovorila: "Choďte domov. Späť už ho nedostanete."
Ibaže oni tam čakali. Stáli, podivne tichí, zvláštne pokojní. Aorel bol dobrý plavec. Toto vedomie ich držalo na mieste, rozhodovalo, že ešte stále tam stáli a neodišli. Čakali na svojho vodcu. Iba bol pod hladinou už príliš dlho.
Minúta, dve, tri. Mohli sa zdržať posledných pár sekúnd viac nie. Vtom sa hladina zatriasla. Najskôr ruka, potom druhá, nakoniec hlava. Hlboký nádych, Aorel sa otočil, plával smerom k brehu. Dva páry silných rúk ho chytili, vytiahli z vody, postavili na nohy.
"Do lesa," vydýchol a rozbehol sa.

Keira vyzrela von z jaskyne. Slnko už asi pred hodinou zašlo, mali sa vrátiť ešte pred západom slnka. Stalo sa niečo?
Prešlo už pekných pár mesiacov, odkedy sa dali s Aorelom dokopy, a on ju ešte stále nikam nepúšťal z tábora. Nie, pokiaľ nešiel s ňou. Na výpravy už vôbec nie. Nenávidela to. Sedieť celé dni nečinne pri ohni a premýšľať, či sa večer ostatní vrátia alebo nie. Dokázala sa o seba postarať. Viac, než by si mohol predstaviť. Keby len on vedel, kto som...
Hlasy, najskôr vzdialené, priblížili sa. O pár minút vstúpila celá družina do jaskyne, osvietilo ich svetlo z ohňa, na ktorom sa piekol králik. Ich dnešná večera.
Tváre strhané, preberali dnešnú akciu. Čo sa stalo? chcela sa opýtať. Vtom ucítila na ramene ľahký dotyk, dlaň tak dôverne známa, chlad na zátylku. Tichý jemný hlas za ňou. "Môžeš ísť prosím ťa so mnou?"
Išla.
Opustili miestnosť, za sebou nechali tlmené hlasy ostatných. Prešli cez úzky otvor v jaskyni dovnútra, po pár metroch vošli do časti, kde mal Aorel svoju pracovňu, spálňu, svoj vlastný záchranný kútik. Časť jaskyne, ktorá prinášala ochranu a bezpečie.
Keira zostala stáť uprostred, Aorel si zatiaľ zložil luk a tulec na obvyklé miesto, z pása odložil meč. A zostal stáť, tvárou k smaragdovým očiam, hľadiacim na neho.
Dlho nikto nič nepovedal. Iba tam stáli, pohľady upreté na seba, vychutnávali si prítomnosť toho druhého. Prežil si? Prežijem aj ja.
"Môžem ťa objať?" spýtala sa ho takmer nečujne.
Mlčky prikývol. V jej očiach sa zablysla úľava spojená s láskou. Rýchlym krokom zničila diaľkový rozdiel medzi nimi, postavila sa na špičky, jej ruky sa mu ovinuli okolo krku, hlavu mu položila na rameno, tvár zaborila do vlasov. Pevne si ho k sebe pritiahla. Pocit, že sa váš život vrátil v bezpečí domov, je neopísateľný.
A preto ju nesmierne prekvapilo, keď Aorel bolestne sykol, vymanil sa z jej objatia. Na hrudi si kŕčovito zvieral ruku. Doteraz bolesť nevnímal, teraz sa rozhodla vybrať si daň.
"Čo sa tam stalo? Si zranený?" spýtala sa ho s takmer materskou láskou, usadila ho na stoličke.
"Iba niečo s ramenom. Nič, čo by sa nezahojilo samo," namietol, ale keď mu pomáhala dole s mikinou a tričkom, neprotestoval.
Mlčky mu skontrolovala kosti celej ruky. Bolelo to. Bolelo to veľmi. Snažil sa nemyslieť na to a tak jej radšej vyrozprával celý priebeh dnešného dňa. Teplo z ohniska sa omotalo okolo paží a hrudníka, kedy rozložila oheň? Nevedel. A kedy si k nemu sadla na zem, hlavou opretá o jeho stehno, jeho dlaň v jej dlaniach, jemne ho hladila? To tiež nevedel.
Keď dorozprával, pomaličky zdvihla hlavu, pozrela na neho. Zvláštne, ako rýchlo plynie čas, keď ste v prítomnosti milovanej osoby. "To bolo od teba veľmi nezodpovedné a detinské, takto sa vystaviť nebezpečenstvu. Ale chápem, že si nemal inú možnosť." Zamyslene sa zadívala do oranžových plameňov, boli vždy také krásne, vždy sa tak vlnili? "Máš ho vykĺbené," povedala, akoby to bola samozrejmá vec, "budem ti ho musieť napraviť. Bude to bolieť. Povedz, keď sa na to budeš cítiť," jemný stisk ruky, Aorel sa usmial.
"Ja to vydržím. Smelo do toho."
Nechal ju, nech mu vystrie ruku, s dokonalou nežnosťou uchopila jeho rameno oboma rukami, akoby jej dotyky mohli bolieť... A potom už len kričal.
Bolesť tak prenikavá, vystrelila mu do celého tela, nedala sa ovládať. Zosunul sa zo stoličky, vytrhol sa z jej rúk, nie, horšia než čokoľvek. Tie isté ruky ho chytili, zdvihli zo zeme, pritiahli do náručia. Opatrne jeho ruku položili na jeho hruď, zozadu objali okolo pása. Nežný hlások niečo hovoril, prihováral sa mu. Slovám nerozumel. Stačilo, že plašili bolesť. Až ju napokon zaplašili natoľko, že vládal otvoriť oči, aby sa vzápätí stratil v tých druhých. A v nich bola... bolesť? Neha? Áno, určite.
A bolesť zmizla úplne.
"Spi, zostanem u teba."
Opatrne zakrútil hlavou. "Poď sa so mnou prejsť."
"Mal by si odpočívať. Bol to náročný deň."
Únava sa rozprestierala po celom tele, celkové vyčerpanie lákalo zavrieť oči, ponoriť sa do snov, zabudnúť na dnešný deň. Ale to nebolo to, čo Aorel chcel. Ani čo potreboval. "Prosím, Keira. Chcem vidieť hviezdy. A chcem sa s tebou porozprávať. Nie som unavený."
Chvíľu bolo počuť iba praskanie ohňa. "Dobre. Ale nepôjdeme ďaleko. Potrebuješ odpočívať."

Vzduch vonku bol chladný. Jasný mesiac svietil pomedzi konáre, na ktorých veselo ševelilo lístie. Aspoň tá trocha, čo mala ešte toľko síl, aby sa tam udržala.
Cesta, po ktorej kráčali, viedla na neďaleký skalný výčnelok, neviditeľný, ukrytý za stromami. Išli pomaly, držiac sa za ruky. Ani jeden nič nehovoril. Húkanie sovy, vytie vlkov, šuchotanie trávy, pukanie konárov. To všetko bolo tak samozrejmé. A predsa výnimočné. Niečím, čo ľudská bytosť ako taká nemohla nikdy pochopiť.
Vyšli spoza stromov, zastavili sa až na kraji. Vzhliadli hore, na nekonečné nebo hviezd, súhvezdí, galaxií. Nikdy, vôbec nikdy, vás tento pohľad nemohol nechať chladnými. Bolo v ňom niečo smutného, čo vás nútilo premýšľať nad vecami, nad ktorými by ste inak nemali odvahu vôbec myslieť.
"Vezmeš si ma?" otázka letela vzduchom, obehla súhvezdie Delfína, vrátila sa späť.
Nepatrný úsmev zvlnil Keirinu tvár, hlavou sa oprela o jeho rameno. "To predsa nejde," odpovedala pokojne.
"Ja ťa milujem," jemný bozk do vlasov. Do tých krásnych, hnedých vlasov.
"Veď aj ja teba," znela odpoveď.
"Tak v čom je problém? Prečo si ma nechceš vziať?"
"To nie je také jednoduché, ako sa zdá," zašeptala, "raz to pochopíš."
Neodvážil sa nič viac povedať. Ani nevedel, čo by mal povedať. Chcel sa rozprávať. Chcel načúvať jej hlasu. Teraz chcel jednoducho iba stáť v objatí, cítiť jej srdce na hrudi, vdychovať jej vôňu.
Nevedel spočítať, ako dlho takto stáli. Mesiac pomaly obchádzal svoju pravidelnú trasu, stromy spievali uspávanku.
"Môžem ťa pobozkať?" zaznelo mu v náručí.
Zdravou rukou si ju pritiahol k sebe, ochránim ťa, ako môj najcennejší poklad. "Ty predsa môžeš všetko."


Angela hlási návrat po prázdninách. Žiaľ, veľa som toho nenapísala. Až dve kapitoly. Ale snažila som sa. Predpokladám, že do uzatvorenia známok v škole to nebude o nič lepšie, ale budem sa snažiť nájsť si voľný čas a napísať aspoň pár slov. Všetko ukáže čas.
Tak snáď sa vám úvod do druhej série páčil. Pravdupovediac, už niekoľko mesiacov premýšľam, ako by som začala, takže som to konečne nejak skomolila do slov a pokúsila sa z toho zostaviť príbeh. Či úspešný, to pochybujem. :D
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sarush ef sarush ef | Web | 23. ledna 2015 v 15:57 | Reagovat

To je nádhera.

2 myevent myevent | Web | 24. ledna 2015 v 21:39 | Reagovat

Páni !
To jsee dlouhá kapitola...
Každopádně jsem jí přečetla. :-)
Těším se na další a máš nádherné pozadí blogu, teda vlastně celý blog ! :-)

3 Angela QuickBow Angela QuickBow | E-mail | Web | 26. ledna 2015 v 8:14 | Reagovat

[1]:Ďakujem :)

[2]: Ďakujem, v priebehu dneška sa ju chystám pridať už ^^ :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
_________________________
® Design by Gabriellka~